Ako zmení naše lesy klimatická kríza? Hovoríme s docentom Lukášom Bílkom z Českej zemědělskej univerzity v Prahe. „V najnižších okrajových polohách les pravdepodobne ustúpi, no na väčšine územia bude mať stále svoje miesto. Nastanú však významné zmeny v skladbe drevín,“ hovorí. A upozorňuje, že bude nevyhnutné zmeniť pohľad na les ako len na „zdroj dreva“, finančne ohodnotiť aj iné funkcie lesa a pri výrobkoch z dreva sa sústrediť na tie, ktoré majú dlhšiu životnosť.
L. Bílek vystúpil na konferencií CLIMAFORCEELIFE v Bratislave, ktorú spoluorganizovala WWF Slovensko a ktorá sa venovala budúcnosti lesa v našom regióne a inovatívnym spôsobom hospodárenia, ktoré môžu prispieť k jeho zachovaniu.
Podľa Stratégie lesného hospodárstva EÚ do roku 2030 už vidíme posun vegetačných pásiem a predikcia počíta s tým, že stredoeurópsky horský les (alpine/boreal forest) sa stráca a lesy, ktoré poznáme zo stredomorských oblastí Grécka či Španielska by časom mohli siahať až do Maďarska. Ako sa prejavuje klimatická zmena na lesoch v Čechách a na Slovensku?
Zmena klimatických podmienok je evidentná, zvyšuje sa teplota, mení sa zrážkový režim, čo nie vždy znamená, že klesajú celkové úhrny zrážok, ale skôr dochádza k zmene v ich prerozdelenia počas roka. Zrážky prichádzajú vo forme nárazových dažďov so záplavami a tieto obdobia sa striedajú s dlhšími obdobiami sucha. Zvyšujú sa extrémne prejavy klímy. Tieto zmeny vyhovujú menej našim domácim drevinám. Sú to podmienky, ktoré sa v určitých aspektoch približujú stredoeurópskej klíme. Zmena podmienok je však oveľa rýchlejšia ako schopnosť drevín reagovať na ňu napr. práve posunom rozšírenia.
V európskych podmienkach je situácia ešte zložitejšia, pretože krajina je fragmentovaná – máme mozaiku menších lesných celkov, nie kontinuum lesa naprieč kontinentom z juhu na sever. V takom scenári by migrácia drevín bola ľahšia. Efektívnemu posunu teplomilnejších drevín a rastlín z juhu na sever bránia aj horstvá, ktoré sa na kontinente tiahnu z východu na západ. Zatiaľ teda nevidíme, že by sa druhová skladba lesov menila prirodzene, ale vidíme, že sa menia podmienky. Ako lesníci môžeme reagovať tak, že budeme meniť spôsob hospodárenia, vrátane vysádzania drevín, ktoré budú do nových klimatických podmienok vhodnejšie.
Ciele Stratégie lesného hospodárstva EÚ do 2030 a modely ako sa zmení les na kontinente predstavil na konferencií CLIMAFORCEELIFE vtedajší vedúci Zastúpenia EK na Slovensku Ladislav Miko (videozáznam jeho prezentácie). Podľa neho „jasne ukazujú, že nemôžeme očakávať, že budeme mať v našom regióne taký les ako doteraz, s tou istou skladbou stromov. Je to neudržateľné a v niektorých oblastiach sa bude obrázok dramaticky meniť.“
Určite to tak bude, otázka je, ako rýchlo a akým spôsobom zmeny nastanú. V Českej republike máme aktuálne na prevažnej väčšine lesných pozemkov umelo vysadené porasty ktorú sú 200-300 rokov intenzívne obhospodarované – v nižších polohách sú to väčšinou borovicové porasty, smerom vyššie smrekové, pretože smrek bol hospodársky najvýhodnejšou drevinou – má rýchly rast, kvalitné drevo a dobre sa pestuje. Z tohto pohľadu je to ideálna drevina.
Smrek sa však hodí do miernejšieho daždivého podnebia. S nárastom suchých období smrek nedokáže odolávať najvýznamnejšiemu škodcovi – lykožrútovi smrekovému, dochádza k rozpadu porastov, zvyšuje sa rozsah kalamitnej ťažby a holorubov. Bez nášho zásahu na holoruboch pravdepodobne prevládnu pionierske dreviny ako breza, osika či opäť smrek, čo nemusí byť nutne zlé. Rozhodne tu hneď nevyrastie dubový porast, pretože dub sa na týchto plochách nemá odkiaľ zobrať. Pre lesníkov je to však príležitosť priniesť na tieto lokality dub či iné dreviny, hovoríme tomu asistovaná migrácia. Ak neurobíme nič, tak zmena druhovej skladby nastane za stovky rokov.
Lykožrútové kalamity teda otvorili príležitosť reagovať a pripraviť naše lesy na zmenu klímy?
Negatíva lykožrútových kalamít prevažujú, ale, samozrejme, sú aj príležitosťou. O nevyhnutnosti zmeniť skladbu lesov sa v Českej republike rozpráva posledných 70 rokov. Diskutuje sa o tom, že nezmiešané smrekové porasty nie sú udržateľné, že musíme znížiť zastúpenie smrekov v porastoch z približne 50 % na 36 %, no zmena sa deje pomaly. Posledné desaťročia podiel smrekových lesov klesal rádovo v jednotkách percent, čo nie je prekvapením.
Pri produkčnej dobe v lese, ktorá je v priemere 110-120 rokov, máte možnosť zmeniť drevinovú skladbu raz za storočie, keď sa les vyťaží. Lesníctvo je veľmi konzervatívne, zmeny prebiehajú pozvoľna a nie vždy preto, že by nebola vôľa konať. Rozpad veľkých plôch smrekových porastov nám otvára príležitosť zmenu urýchliť, ale na druhej strane sú veľké negatíva: extrémne množstvo holorubov, strata termoregulačnej funkcie lesa, strata biodiverzity a v neposlednom rade hospodárske straty.
Zostanem pri európskej stratégií – odborníci sa pozreli aj na druhovú rozmanitosť lesov. Na 52 % rozlohy európskych lesov rastú len 2-3 druhy stromov, na 26 % len jeden druh a len 6 % lesov má viac ako šesť druhov. Dominuje smrek naprieč Európou?
Musíme sa pozrieť osobitne na skladbu prirodzených lesov bez vplyvu človeka a na skladbu kultúrnych lesov, ktoré sú výsledkom hospodárenia v jednotlivých krajinách. Pokiaľ ide o prirodzenú skladbu lesov, tá sa mení naprieč Európu s klimatickými a pôdnymi podmienkami. V niektorých častiach Európy podmienky umožňujú, aby boli lesy prirodzene bohaté na rôzne druhy drevín. V iných častiach sú lokality, kde prirodzený vývoj smeruje k dominancii niekoľkých či dokonca jednej dreviny. To sú podmienky horských smrečín, boreálneho lesa v Škandinávii či na Slovensku dominancia buka v stredných polohách, alebo dominancia borovice v extrémnych lokalitách. V miestach prechodu pôdnych ale i klimatických podmienok či v lužných lesoch je zase prirodzene drevinová skladba bohatšia, pokojne 5-6 dokonca aj 10 druhov drevín.
Pokiaľ ide o skladbu kultúrnych lesov, ktorú ovplyvnil človek, je pravda, že došlo väčšinou k zníženiu druhovej pestrosti až na úroveň jednej dreviny, pretože starať sa o jednu drevinu je jednoduchšie. Keď vysadíte smrek, všetky jedince budú rásť rovnako, dosiahnu približne rovnaké sortimenty približne v rovnaký čas, do lesa nemusíte zasahovať toľko ako v zmiešanom poraste.
Kde v Európe je najväčšia druhová rozmanitosť lesov?
Najväčšiu pôvodnosť si zachovali najmenej osídlené časti Európy, najmä Škandinávia, tiež časti Pyrenejí a severná časť Eurázie až k Uralu. A potom horské oblasti Európy, nie však Alpy, ktoré sú husto a dlhodobo osídlené, ale časti Karpát, horské oblasti Balkánu, kde sa zachovalo množstvo pralesových oblastí. Tu je i väčšia druhová rozmanitosť. Pôvodnosť lesov sa však nespája nutne s druhovou pestrosťou. V Škandinávii drsné klimatické podmienky vyhovujú niekoľkým málo drevinám – prevažne smreku a borovici. Neznamená to však, že je v týchto lesoch malá biodiverzita. V prípade pralesovitých či prirodzených porastov sú pre biodiverzitu skôr rozhodujúce atribúty ako mŕtve drevo či „stromy na dožitie“ , ktoré zostávajú v lese a rozmanitosť stanovíšť.
Hovoríme o vplyve sucha či zrážok na lesy, aké ďalšie činitele menia naše lesy? V minulosti sa hovorilo veľa napr. o vplyve znečistenia ovzdušia.
Problém znečistenia sa prejavil v 50. rokoch minulého storočia najskôr na jedli a v 70. a 80. rokoch dostali ranu lesy v prihraničných oblastiach ako Krušné hory, Orlické hory, Jizerské hory. Znečistenie spôsobilo veľkoplošný rozpad porastov a dodnes sa prejavuje v pôde a vo výžive porastov, hoci sa situácia po zatvorení uhoľných elektrárni u nás dramaticky zlepšila. Naďalej však pretrváva najmä problém emisií dusíka z dopravy, ktoré narušujú systém výživy lesov a znižujú vitalitu stromov, ktoré sú náchylnejšie na poškodenie rôznymi činiteľmi.
Významný problém je tiež fragmentácia krajiny, ktorá je ešte akcelerovaná klimatickou zmenou. Keď sú porasty fragmentované, teda rozdeľované na menšie časti napr. vplyvom kalamitných ťažieb, dochádza k zhoršovaniu termolegulačnej funkcie lesov a k prehrievaniu krajiny. Les funguje ako klimatizácia – na povrch lesa dopadá slnečná energia, les čerpá vodu z pôdy, dochádza k výparu a tým k ochladzovaniu celého ekosystému.
Ďalší problém je, že so zmenou klimatických podmienok sa mení aj areál rozšírenia lesných škodcov. A popri hrozbe rozšírenia nových škodcov je väčšie i ohrozenie tými súčasnými, napr. lykožrút smrekový je vplyvom otepľovania na mnohých lokalitách schopný zvýšiť počet generácií do roka.
A čo pôdna erózia či požiare? Na konferencií CLIMAFORCEELIFE sa vplyvu rôznych činiteľov na les venoval Matej Schwarz z Národného lesníckeho centra (videozáznam). Upozornil, že „lesy sa musia prispôsobiť aj sezónnemu prístupu k vodným zdrojom – dažde budú v strednej Európe zriedkavejšie a silnejšie bude vyparovanie, rastúcej variabilite počasia a častejším extrémnym javom ako dlhé suché obdobia, búrky, záplavy, ale aj výskyt lykožrútov či lesné požiare.“
Ak spadne naraz množstvo zrážok, nie je možné, aby do pôdy vsiaklo dosť vody a väčšia časť odchádza povrchovým odtokom. Voda, ktorá by bola pri rovnomerných zrážkach efektívne využitá pre vegetáciu a život, zrazu chýba. Na druhej strane môžu silné zrážky spôsobiť pôdnu eróziu, najmä v extrémnejšom prostredí s obnaženou pôdou, čo sú práve holoruby na prudkých svahoch. Ešte viac je to však vidno na poľnohospodárskej pôde. Keď spadne na pole silný dážď, vidíme ornicu splavenú do rieky či na cestu.
Počítať treba aj s požiarmi, hoci v Čechách a na Slovensku ide najmä o maloplošné požiare a väčšina je založená človekom, hoci neúmyselne. Tu máme výhodu oproti krajinám s odľahlými komplexami lesa, ako napr. Poľsko či Španielsko, kde keď vznikne požiar, tak trvá dlhšie, kým sa k nemu dostaneme, preto sa ľahšie rozšíri.
Poďme hovoriť o riešeniach. Tie hľadá aj projekt CLIMAFORCEELIFE, v ktorom okrem iných partnerov spolupracuje WWF Slovensko s Lesmi SR a s Českou zemědělskou univerzitou. Overujú sa inovatívne metódy obhospodarovania lesov, ktoré povedú k zvýšeniu ich odolnosti voči klimatickej zmene. Jednou z lokalít je Záhorie, kde dominuje borovica. Aké inovatívne metódy jej môžu pomôcť v lokalite zotrvať?
Záhorie je špecifický región. Na Slovensku nie je iná oblasť s takými rozsiahlymi plochami borovicových porastov. Borovica sa na Záhorí vyskytuje z veľkej časti prirodzene, no do značnej časti ide aj o premenené porasty, v ktorých v minulosti dominoval dub, alebo dub v kombinácii s borovicou. Dôležité je povedať, že borovica je drevina, s ktorou sa hospodári tradične holorubným spôsobom, čo vyplýva z jej biologických nárokov – je to svetlomilná drevina, ktorá dobre znáša stres a dobre sa obnovuje na obnaženej pôde, kde úplne vyťažíme materský porast. Podmienky sú až extrémne, keď sa z plochy zhrnú aj poťažobné zvyšky a zostane úplne otvorená. Borovici to umožňuje prekonať pri raste konkurenciu prízemnej vegetácie a iných drevín.
Zmena klímy však zvyšuje extrémnosť podmienok. Na holorube môže byť v čase najväčších horúčav na západnom Slovensku povrchová teplota až 50 – 60 stupňov! V kombinácii so slabšími zrážkami môže dochádzať k obrovským stratám semenáčov. Snažíme sa preto nájsť alternatívne postupy obnovy borovice pod čiastočným krytom materského porastu. Snažíme sa obnoviť borovicu tak, aby nedošlo k holorubom, ale aby bol na pôde stále zachovaný porast. V lesníckej terminológií ide o tzv. clonnú obnovu.
Je cieľom len zachovanie borovice, alebo aj zvýšenie rozmanitosti druhov na Záhorí?
Samozrejme, ďalším cieľom je zmena druhovej skladby, predovšetkým návrat dubu do týchto lesov. Na stanovištiach s bohatšou pôdou sa môže dub stať aj produkčnou drevinou, ktorá prinesie pri ťažbe hlavný zisk. Na menej kvalitných stanovištiach môže dub plniť skôr úlohu užitočnej dreviny, ktorá zvyšuje biodiverzitu a spevňuje porast.
Na Záhorí možno vidieť aj staršie borovicové lesy so suchými stromami, ktoré sa len ťažko dožívajú veku, kedy sa majú vyťažiť.
Borovica je dlhoveký strom, v prírodnom prostredí sa dožíva aj vyše 300 rokov. Ťaží sa väčšinou vo veku okolo 110 – 130 rokov, no vplyvom zmenených podmienok a po atakoch hmyzu a iných organizmov, napr. imelo, sa na niektorých miestach nemusí dožiť ani doby ťažby a porast treba predčasne obnovovať. Tretia oblasť, na ktorú sa sústredíme, je preto podpora vitality jednotlivých stromov. V teréne sa overuje použitie rôznych mechanizmov na princípe skoršej ťažby niektorých stromov tak, aby porasty neboli prehustené, stromy mali možnosť vytvoriť si adekvátny koreňový systém a korunu.
Takže na Záhorí nebude púšť a borovica sa tu zachová?
Záhorie je klimaticky najohrozenejšia oblasť na Slovensku. Na prvý pohľad môže vyzerať ako homogénne prostredie, no v realite je tam pestrá mozaika stanovíšť, medzi pieskovými dunami sú stanovištia, ktoré sú mierne v depresii a sú obohatené živinami a vodou. Tam je priestor pre iné dreviny, najmä dub či ďalšie listnáče. No na extrémnych stanovištiach chudobných pieskov je borovica na svojom mieste a prirodzene vytvára nezmiešané porasty. Ak podmienky prestali byť pre ňu akceptovateľné z dôvodu ešte väčšieho rastu teplôt a poklesu zrážok, potom nie je iná domáca drevina, ktorá by ju tu dokázala nahradiť.
Vy už máte skúsenosti s inovatívnymi prístupmi k obnove borovicového porastu v Českej republike. Hovorili ste o nich na konferencií CLIMAFORCEELIFE (videozáznam). Čo ste zistili?
V Českej republike máme niekoľko správcov lesa, ktorí sa posledných 20-30 rokov snažia o odklon od holorubného hospodárenia s borovicou, napr. Mestské lesy Doksy a niektoré lesné správy (LS) Lesov ČR, napr. LS Plasy či LS Třeboň, kde dochádza k zmene z iniciatívy konkrétnych lesníkov. Náš tím z Českej zemědělskej univerzity v Prahe vstúpil do tohto procesu, aby skúmal, k akým dejom dochádza, aké sú možnosti ísť ešte ďalej, aký je produkčný prínos tohto spôsobu hospodárenia.
V roku 2015 sme založili aj rozsiahlu experimentálnu plochu pre overenie clonného spôsobu pestovania borovice vo Vojenských lesoch a statkoch ČR v severných Čechách. Teraz prichádzajú prvé výsledky. Vidíme, že clonná obnova borovice je možná, no vyžaduje si väčší um, skúsenosti a nadšenie lesníka. Je to lesnícka výzva.
Čo sú najväčšie limity?
Hlavné riziko je, že nesmiete prekročiť hranicu a nechať v poraste príliš veľký tieň a príliš veľkú konkurenciu materského porastu. Musíte stále sledovať, čo je ešte borovica ochotná tolerovať, inak prídete o semenáčov. A hoci nemôžete odkryť pôdu úplne, potrebujete ju upraviť tak, aby ste dočasne obmedzili konkurenciu prízemnej vegetácie a borovica mala šancu začať rásť. Musíte teda kombinovať pri ťažbe hru so svetlom a tieňom a s technológiou prípravy pôdy. Na Záhorí je to skutočná výzva.
Druhou plochou, kde sa v projekte snažíme o zmenu porastov sú Malé Karpaty.
Ide o lokality, kde bol v minulosti do porastov umelo vnesený smrek ako nepôvodná drevina. Oslabením a vplyvom lykožrúta došlo k rozpadu týchto smrekových porastov. Obnova bude prebiehať vysádzaním pôvodných drevín, ktoré na toto miesto patria, v nižších polohách najmä dub a vo vyšších buk. Je možné vysádzať aj ďalšie dreviny zaujímavé i z produkčného hľadiska napr. smrekovec či cenných drevinách ako čerešňa, jarabina brekyňová či oskoruša.
Pri takejto obnove lesa je však veľkým problémom zver, plochy musíte oplotiť a chrániť. Zver likviduje prvé to, čo je pre ňu v poraste vzácne, pustí sa teda najskôr do javora či oskoruše a až potom začne likvidovať prevažujúcu drevinu.
Aké druhy drevín vám chýbajú v našich lesoch?
Môj pohľad je liberálny, na jednej strane mi chýbajú domáce dreviny, ktoré zmizli z krajiny kvôli intenzívnemu spôsobu hospodárenia, napr. jarabina brekyňová, čerešňa či hruška. No nebojím sa vnášať do porastov i nepôvodné dreviny ako napr. vždy zelený ihličnan douglaska tisolistá. Samozrejme, len ako prímes v množstve 10-30 % v závislosti od stanovišťa. A kvôli zmene klímy je na mieste sa viac zaoberať dubom, a to druhmi, ktoré sú prirodzené v južnej časti Európy alebo u nás na najteplejších lokalitách ako dub plstnatý či dub cerový.
Cieľom EÚ je vysadiť do roku 2030 tri milióny nových stromov tam, kde dnes nerastú. Má ísť o „vhodné stromy na vhodných miestach“. Ako by sa to malo diať?
Samotná deklarácia počtu znie marketingovo, no dôležitý je spôsob realizácie. V našich podmienkach je po vyťažení lesa vlastník povinný ho obnoviť a diskutuje sa o tom, či naše limity na minimálnu výsadbu nie sú vysoké a nesadíme príliš husto, čo zhoršuje kvalitu porastov. Týmto prístupom sa vieme u nás dostať na počty rádovo miliónov vysadených jedincov, preto je naozaj dôležité kam a aké dreviny chceme sadiť. Dôležité je podporovať výsadbu stromov mimo lesa v poľnohospodárskej krajine, aby sme sceľovali fragmenty lesa, vytvárali väčšie lesné celky a menili agrárnu krajinu. Spájať poľnohospodársku a lesnícku činnosť sa dnes snaží agrolesníctvo, ktorého cieľom je dostať dreviny do krajiny, pretože sú dôležité z hľadiska biodiverzity, termoregulácie a zachovania vegetačného krytu ako prevencia pred eróziou.
Pomôžem si tejto súvislosti opäť citátom z konferencie CLIMAFORCEELIFE, György Csóka z Lesníckeho výskumného centra na Univerzite v Šoproni povedal (videozáznam): „Lesy nemôžu ujsť pred nepriaznivými činiteľmi, musíme im pomáhať tam, kde sú – zvyšovať ich odolnosť a stabilitu. Lesy máme manažovať, no hlavným komponentom musí byť zvyšovanie biodiverzity, nielen zalesňovanie ako také.“
Treba riešenie vnímať ako komplex rôznych scenárov – jedna krajná podoba je plantážny spôsob pestovania drevín, keď vysadíte jeden druh rýchlo rastúcej nepôvodnej dreviny, v čo najkratšej dobe ju vyťažíte a zase vysadíte. Druhá krajná podoba je ponechanie lesov na samovývoj, kedy dbáme na to, aby sme mali dostatok starých lesov na ktoré je viazaná obrovská biodiverzita. No medzitým je veľa možností a je dôležité počítať s nimi a nastaviť strategický mix. A je politické rozhodnutie, ako si to „namiešame“. Samozrejme, že do rozhodovania vstupuje veľká miera neistoty, no je dôležité pomenovať hlavné riziká a tým sa snažiť predísť.
V súvislosti s nahrádzaním plastových obalov papierovými a s rastúcim záujmom o drevo ako materiál sa plantážam nevyhneme ani v našich podmienkach?
Ťažko povedať, možno by sme sa bez nich nejaký čas obišli, no za cenu toho, že budeme drevo dovážať na veľké vzdialenosti, čo zanechá veľkú uhlíkovú stopu a nebudeme mať kontrolu nad tým, čo sa deje s prírodnými zdrojmi v oblastiach, odkiaľ drevo berieme. Nie je to čiernobiela téma.
Je pravda, že doteraz bol u nás tradičný spôsob hospodárenia orientovaný na kvantitu s maximálnym zjednodušením postupov a efektivitou, a to je dôvod prečo máme veľký podiel monokultúrnych a umelo obnovených porastov. Do týchto porastov je treba vnášať prvky, ktoré v nich chýbajú – druhová pestrosť, ponechávanie časti dreva na prirodzený rozpad, odklon od holorubov a pod. Ekologizácia hospodárstva je nutná a je dôležité vyčleňovať porasty, ktoré zostanú bez zásahu. A na časti poľnohospodárskej pôdy možno zvážiť aj vytvorenie plantáže s krátkou obmenou.
Ďalším cieľom EÚ je dosiahnuť, aby do 2030 lesy uskladnili 350 miliónov ton uhlíka. Podľa niektorých štúdií v dosahovaní tohto cieľa hrá významnú úlohu aj spôsob hospodárenia v lese, konkrétne práve prírode blízke hospodárenie.
Súhlasím s tým, že v hospodárskych porastoch je možné docieliť zvýšenie fixácie uhlíka tým, že zmeníme spôsoby hospodárenia. Môžeme to dosiahnuť tým, že sa vyvarujeme veľkoplošných holorubov a budeme sa snažiť hospodáriť tak, aby bola zachovaná kontinuita vývoja lesa. Prírode blízke spôsoby hospodárenia sa prekrývajú s klimaticky zodpovedným hospodárením, pretože uhlík nefixujeme len v rastúcich stromoch či v mŕtvom dreve, ale aj v pôde. Práve princíp trvalého pokrytia pôdy porastom v lese je dôležitý.
No treba sa sústrediť aj na to, čo sa deje s uhlíkom v dreve, ktoré vyťažíme a vytvárať dlhoveké produkty z dreva, napr. nábytok či drevené konštrukcie, stavby budov a mostov. Musíme sa odkloniť od využitia dreva len pre energetické účely, pretože vzápätí ako drevo spálime, uhlík emitujeme do atmosféry. A ďalšia vec je využívať drevo vyprodukované miestne a netransportovať ho autami či loďami na veľké vzdialenosti, lebo tak strácame to, čo sme dosiahli pri fixácii uhlíka v dreve.
Viac ráz na konferencií CLIMAFORCEELIFE zaznelo, že udržateľné hospodárenie v lese musíme finančne podporiť. Profesor Viliam Pichler z Technickej univerzity Zvolen povedal, že pre poľnohospodárstvo existujú finančné mechanizmy, no lesníctvo je podfinancované. Radu Melu z WWF Rumunsko (videozáznam) povedal, že si musíme uvedomiť, že „prírode blízky les nie je profitabilný, musíme vyvážiť ekonomické, sociálne a ekologické aspekty, a to bude stáť peniaze. Les má však aj inú hodnotu ako cena dreva.“
Prírode blízke spôsoby hospodárenia, konkrétne výberkové hospodárenie, ktoré je brané ako vrchol tohto typu hospodárenia, začali uplatňovať vlastníci lesov z ekonomických dôvodov, lebo sa ukázalo, že je ekonomicky výhodnejšie vo vyšších horských polohách s prirodzenými smrekovo-jedľovo-bukovými porastami. Odpadá nutnosť zalesňovať a nákladná starostlivosť o mladé porasty, les sa obnovuje sám, ťažia sa len vybrané stromy, ktoré slúžia ideálne na výrobu dlhovekých produktov.
Prírode blízke hospodárenie však nemusí byť ekonomicky najvýhodnejšie všade a otázka je, ako to zmeniť a motivovať lesníka, aby išiel touto cestou.
Máme dosť motivačných nástrojov?
V Českej republike je viacero dotačných schém pre jednotlivé pestovateľské a ťažobné činnosti, ktoré sú pri prírode blízkom spôsobe hospodárenia drahšie. Fungujú na úrovni krajov, ministerstva poľnohospodárstva či Agentúry pre ochranu prírody a krajiny, napr. dotácie na vnášanie spevňujúcich drevín do porastu, na oplotenie pred zverou, na šetrné ťažobné technológie. U nás sa teraz veľa hovorí o potrebe podporovať aj mimoprodukčné funkcie lesa. Spoločnosť si stále viac uvedomuje, že les nie je len zdroj dreva, ale má vodohospodársku, krajinotvornú, klimatickú, rekreačnú funkciu, pomáha zachovávať biodiverzitu. Dotácia pri týchto funkciách by však nemala byť automaticky viazaná na vlastníctvo lesa, ale sa spájať s nadštandardným prístupom k jeho vlastníctvu, napr. že les ponechám na samovývoj a za to dostanem kompenzácie. To sa dnes deje v chránených územiach.
V. Pichler upriamil pozornosť aj na zmenu vo vzdelávaní lesníkov: „ak naši absolventi majú byť motorom zmeny, musí mať vzdelávanie lesníkov nové štandardy. Často sa ako lesníci vnímame v pozícii „šéfa lesa“, no musíme byť otvorení očakávaniam spoločnosti, brať do úvahy zmenu životného štýlu, ekologické a spoločenské záujmy a pristupovať k týmto výzvam otvorene.“ Zmenili ste prístup v príprave študentov na vašej univerzite?
Na našej fakulte (Fakulta lesnická a drevárska ČZU v Prahe) boli akreditované nové študijné programy ktoré reflektujú novú situáciu v prístupe k lesom. A samozrejme, aj mimo nich je významnou témou klimatická zmena, ktorá sa premieta do odborných predmetov ako pestovanie lesov, hospodárska úprava, ťažba, ekonomika či ochrana lesa. To, že sa musíme o naše lesy starať iným spôsob a reagovať na meniace sa podmienky, sa musí premietnuť do lesníckych postupov.
Tradíciou u nás na fakulte je vysoký podiel praktickej výuky v teréne a výjazdov na miesta s dobrými príkladmi hospodárenia nielen v Čechách a na Slovensku, ale aj inde v zahraničí. Mám zo študentov veľmi dobrý pocit, sú vnímaví, sú trošku iná generácia ako my, ešte „nezlomili palicu“ a nie sú tak skeptickí. Naopak, chcú hľadať riešenia, takže som optimista.
Ste optimista aj pri pohľade na budúcnosť lesov v našom regióne?
Počítam so scenárom, ktorý je označovaný za realistický. Je stále dramatický, no z pohľadu lesov riešiteľný. V najnižších polohách les pravdepodobne ustúpi, no na väčšine územia bude mať stále svoje miesto. Nastanú zmeny v skladbe drevín, no drevo bude možné stále využívať ako trvalo udržateľný zdroj, ale bude si to vyžadovať náročnejšiu starostlivosť. Bude nutné zmeniť pohľad na les a uvedomiť si, že má aj iné funkcie, ako produkciu dreva, predovšetkým zadržanie vody v krajine.
Budúcnosť našich lesov však bude závisieť aj na tom, ako budú nastavené politické mantinely pre hospodárenie v ňom a dotačné mechanizmy, ktoré budú vlastníkov motivovať k tomu, aby les v krajine zostal v takom stave, ktorý bude zodpovedať klimatickým podmienkam.
Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko
© Lukaš Bílek, Andrea Hajdúchová, Helena Čárska
